Z denníku Viery Štetkovej

Pokračovanie z AVD REVUE IV/ 2014

… na školskú tabuľu sa tam každý deň krasopisne zapisovali víťazstvá Spojencov na oboch frontoch. Práca prebiehala tak, že odpočúvané správy sa po redaktorskom spracovaní prepisovali na blany, cyklostylovali a potom rozosielali redakciám a rozhlasu. Osobitne dôležité správy sa zaraďovali do vysielania okamžite.[1] Štetková najviac spolupracovala s Viky Tublovou a Jiřím Charvátom, s ktorými si aj najviac rozumela.

Už v tom období si všímala postupné presadzovanie sa komunistických redaktorov a aj ich výbojné sebavedomé praktiky, ktorými cenzurovali niektoré správy, hoci aj z moskovskej Pravdy.[2] Štetková bola najprv na odpočúvanie správ v ruštine sama, čo ju dosť vyčerpávalo. Až neskôr jej prišla na pomoc Ženyka Zacharová zo Zvolena, s ktorou sa v práci striedali.

Štetkovej zápisky, ako všetky memoáre, nesú pečať osobného pohľadu a nie sú bez omylov, zapríčinených veľkým odstupom času od opisovaných udalostí, alebo jednoduchým zlyhaním ľudskej pamäte. Napríklad o generálovi Rudolfovi Viestovi píše už 30. septembra 1944, že ho videla v Banskej Bystrici: „…vysoký počerný pán. Dívala som sa naňho ako na nášho spasiteľa.“[3] Štetková zaznamenala viacero zaujímavých detailov, napríklad o propagandistickom pôsobení sovietskych novinárov v Banskej Bystrici, ktorí im robili prednášku, o pohrebe troch Moravanov, ktorí prišli na pomoc SNP, prípravách na evakuáciu Banskej Bystrice a o veľkej neistote, v ktorej tam žilo civilné obyvateľstvo, ale aj vojaci, o správaní sa niektorých domácich zradcov, živote v úkrytoch v horách, o niektorých podivných živloch medzi partizánmi, ale aj o slušných Nemcoch v radoch wehrmachtu.[4]

Štetková zaznamenala, akou radosťou a optimizmom ich 20. októbra 1944 naplnila správa o tom, že sovietske vojská už prekročili priesmyky v Karpatoch: „Pred šiestou som otvorila náš prijímač v byte. Na sovietskych staniciach som začula známy signál označujúci, že sa bude vysielať Stalinov rozkaz. Až mi srdce zabúchalo od náramnej radosti. Zazneli prvé slová parádneho hlásateľa Levitana nádherným, mohutným basom: Prikaz verchovnovo glavnokomandujuščevo komandujuščemu četvjortovo ukrainskovo fronta (to sa týka nás) generalu Petrovu … Naše vojská zdolajúc silné opevnenie nepriateľa a prekročiac hrebene Karpát postupujú siedmimi karpatskými priesmykmi, a to priesmykom …

Začali sme so Zorkou kričať a vyskakovať ako bez rozumu, Bože, konečne správa, na ktorú sme čakali od začiatku nášho povstania … Pohádzala som na seba šatstvo … a preboha, len rýchlo, rýchlo do rozhlasu!…Svietilo červené svetlo. Otvorila som dvere a počula som šepkať: Ticho! Ticho! A ja hovorím nahlas: Zastavte ihneď hlásenie a hovorte Stalinov rozkaz: „Rusi sa valia cez všetky karpatské priesmyky! Opakujte to nepretržite!“[5]

Pravda, potom nastalo prechodné vytriezvenie a  ochabnutie: Červená armáda nepostupovala tak rýchlo, ako sa očakávalo. Nasledovala evakuácia Banskej Bystrice a dlhé týždne a mesiace ukrývania sa v horách a u rôznych dobrých ľudí v Sásovej, Nemciach, Háji atď. Prinášalo to ohromné problémy zo stravovaním, hygienou, so zabezpečením najjednoduchších skromných podmienok pre prežitie.

Budovali sa úkryty, zemljanky: „Náš bunker bol skoro na hrebeni. Bola to zatiaľ len jama hlboká asi tri metre v šikmom svahu. Musela to byť riadna námaha vykopať ju v zamrznutej zemi. Celé okolie vyzeralo ako stavenisko: naskladané dosky, nastínané stromky …“[6]

Napriek tomu, že sa ľudia uskromňovali a premáhali, život v neutešených podmienkach, na malom priestore a bez nádeje na rýchle ukončenie tohto trápenia prinášal konflikty a klasické prejavy ponorkovej nemoci, stresu a únavy: „Ale postupne sa menila atmosféra v bunkri k horšiemu a horšiemu. Začala sa vkrádať medzi nás rozmrzelosť a podráždenie. Teraz sa ukázalo, kto má akú povahu, nedalo sa nič skrývať a maskovať…“[7]

Štetková zaznamenala aj stretnutia s niektorými osobnosťami z Martina a okolia, ktoré sa stali obeťami vojny, napríklad s evanjelickým farárom Jozefom Bučkom,[8] s gymnaziálnym profesorom Milanom Štarkom z Mošoviec, ktorí boli príliš korektní, nechali sa zatknúť a už ich nikdy viac nevidela.[9]

Väčšinu obdobia po potlačení SNP prežila Štetková v Nemciach pri Banskej Bystrici (od 18. novembra 1944 do 16. februára 1945) a potom v obci Háj pri Štubnianskych (dnes Turčianskych) Tepliciach, kde ju 8. apríla 1945 zastihlo aj oslobodenie.

 

Ferdinand Vrábel

[1] ŠTETKOVÁ, ref. 2, s. 8 – 9.

[2] ŠTETKOVÁ, ref. 2, s. 9.

[3] ŠTETKOVÁ, ref. 2, s. 11. V skutočnosti prišiel R. Viest do Banskej Bystrice až 6. októbra 1944 s časťou 2. čs. paradesantnej brigády. Dejiny Slovenského národného povstania. 5. zväzok, Bratislava, 1984, s. 592.

[4] ŠTETKOVÁ, ref. 2, s. 11,  19 – 20, 41 – 42, 45, 47.

[5] ŠTETKOVÁ, ref. 2, s. 14 – 15.

[6] ŠTETKOVÁ, ref. 2, s. 32 – 33.

[7] ŠTETKOVÁ, ref. 2, s. 34.

[8] O Jozefovi Bučkovi pozri podrobnejšie: BARANOVÁ, Daniela. Evanjelická a. v. cirkev v protifašistickom odboji na Slovensku. Prístupné online: http://sej.sk/wp-content/uploads/2014/05/Baranov%C3%A1.pdf.

[9] ŠTETKOVÁ, ref. 2, s. 29 – 31. Jozef Bučko (1907 – 1945) zahynul ako väzeň v Abensee a telo Milana Štarkeho (1907 – 1944 )  našli po oslobodení v masovom hrobe v Dolnom Turčeku.

Přidej komentář jako první k "Z denníku Viery Štetkovej"

Zanechte komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna.


*